Samotný uhličitan vápenatý nemá vlastnú kyslosť ani zásaditosť; je to neutrálna soľná zlúčenina. Avšak v špecifických chemických prostrediach, ako napríklad pri rozpustení vo vode alebo pri reakcii s kyslým uhličitanom vápenatým, môže vykazovať určité acidobázické správanie, ktoré závisí predovšetkým od jeho disociácie a reakčných procesov vo vodnom roztoku.
Uhličitan vápenatý (CaCO₃) je soľ zložená z vápenatých iónov (Ca2⁺) a uhličitanových iónov (CO₃2⁻), ktoré sú držané pohromade iónovými väzbami. Vo svojom čistom pevnom stave nevykazuje uhličitan vápenatý ani kyslosť, ani zásaditosť, pretože mu chýbajú voľne sa pohybujúce ióny potrebné na účasť v acidobázických reakciách.
Po vložení do vody sa môže uhličitan vápenatý čiastočne rozpustiť, čím vznikne roztok, ktorý obsahuje ióny vápnika a uhličitanu. V dôsledku relatívne nízkej rozpustnosti je tento proces rozpúšťania typicky veľmi pomalý a neúplný.
Vo vodnom roztoku je acidobázické správanie uhličitanu vápenatého spojené s iónmi produkovanými pri rozpustení. Zatiaľ čo uhličitanové ióny môžu podstúpiť ďalšiu hydrolýzu vo vode za vzniku hydrogénuhličitanových iónov (HCO₃⁻) a hydroxidových iónov (OH⁻), táto hydrolýza je vo všeobecnosti príliš slabá na to, aby sa roztok stal výrazne alkalickým.
Keď uhličitan vápenatý reaguje s kyselinou (ako je kyselina chlorovodíková, HCl), rýchlo sa rozkladá za vzniku rozpustnej vápenatej soli a plynného oxidu uhličitého. Táto reakcia - interakcia medzi silnou kyselinou a soľou slabej kyseliny - sa bežne používa na prípravu iných vápenatých solí alebo ako laboratórna metóda na zisťovanie prítomnosti uhličitanov.
V tomto procese pôsobí uhličitan vápenatý ako soľ slabej kyseliny; jeho reakciou s kyselinou vzniká vápenatá soľ a plynný oxid uhličitý. (Hoci sa oxid uhličitý môže čiastočne rozpúšťať vo vode za vzniku kyseliny uhličitej, pozornosť sa tu sústreďuje na jeho plynné skupenstvo.) To však nemení zásadne neutrálnu povahu samotného uhličitanu vápenatého.
